Call of Juarez: Bound in Blood nadväzuje na predchádzajúci diel s témou Divokého západu, ale už nie dejom. Miesto pokračovania totiž dochádza na prequel, teda príbeh zasadený pred pôvodnú hru. Vďaka tomu sa tak môžete zoznámiť s bratmi McCallovými ešte pred tým, ako sa z Raya stala “pravá ruka Boha “a z Thomasa otec denne mláťačky mladého Billyho. A že k tomu viedla dlhá cesta.

S vôňou pušného prachu

Vývojári museli nakuknúť veľa klasických westernov, pretože sa im podarilo dokonale zachytiť esenciu romantického Divokého západu. Hlavní hrdinovia nie sú žiadni anjeli, ale dvojka stále drsnejších desperátov, ktorí si idú cieľavedome za svojim. Spoločne s hŕstkou zaujímavých a uveriteľných vedľajších postáv tvoria pevný základ pre pútavý príbeh. Dej perfektne dopĺňajú samotnej misie, ktoré navodzujú len ťažko prekonateľnú atmosféru času kovbojov. Či už sa jedná o južanský domček hrdinov, ku ktorému musí zákonite viesť široká cesta lemovaná vysokými stromami, alebo klasické mestečko so saloon, farmu s dobytkom alebo presídlené mestečko duchov, všetko tu nájdete. Fantázia tvorcov je bohatá, čo dokazujú v každej z pätnástich príbehových misií.

Večná škoda, že tvorcom nápaditosť ľahko došla po návrhu prostredia. Hlavnou témou hry je totiž akcia – adrenalínom presiaknutá, strelným prachom voňajúca, takmer nonstop trvajúca akcia. Na rozdiel od prvého dielu sa žiadneho zakrádania, lovu králikov ani ničoho podobného nedočkáte. A to napriek tomu, že v hre nechýbajú dve hrateľné postavy, pričom jedna z nich svojím vybavením k podobnému laškovaniu zvádza.

Akcie, alebo akcie

Tvorcovia majú odlišnosti oboch bratov chytro vymyslené, obaja hrdinovia ovládajú iné druhy zbraní (pušky vs. dvojice kolt), dokážu inak prekonávať prekážky (lano vs. vykopnutie dverí) a disponujú aj odlišnými ultimátními útoky. Kardinálnou chybou je, že toho vývojári viac nevyužívajú. Na začiatku takmer každej misie si môžete vybrať hrdinu, ktorý je vám sympatickejší, avšak priebeh hry razantne neovplivníte.

Nenechajte sa ale mýliť, akcia je nadmieru zábavná a strhujúca za každého z bratov, len občasné spomalenie tempa by neuškodilo. Najskôr by to aj zvýšilo herné obdobie, ktoré je na dnešnej spodnej hranici, teda približne okolo šiestich hodín. Citeľne chýba možnosť kooperatívnej hry, čo je zvláštne, pretože prakticky celá hra je na to prispôsobená.

Náladu z absencie kooperácie zlepšuje zábavný multiplayer až pre 12 hráčov, kde nechýba ani mód “na šerifa a zlodeja”. Bound in Blood navyše pohladí nádhernou grafikou s perfektnou prácou so svetlami, ktorá je navyše na dnešnej pomery špičkovo optimalizovaná. Hoci mám k hre určité výhrady, vo výsledku nemožno byť nenadšený. Intenzívnu akciu s hutnejšie westernovou atmosférou len ťažko nájdete, takže sa o to ani nemusíte snažiť.

Red Faction Guerrilla predstavuje ďalšiu z nespočetných variácií ultrapopulárnej série Grand Theft Auto. Avšak pozor! Guerrilla bojuje takými zbraňami, že len málokto dokáže po zhliadnutí pár minút hry nabitých akcií odísť so znudeným mávnutím ruky. Netradičné nasadenie, základné princípy spojené do ľahko uchopiteľného a zároveň zábavného celku alebo zničiteľnosť prostredia a z toho vyplývajúca bezprecedentná sloboda riešenia úloh. To sú hlavné črty hry.

K nepriateľom hlavným vchodom

Nič nepriblíži Red Faction ako malý príklad. Máte za úlohu získať dokumenty z vojenskej základne. V normálnej hre si z diaľky pozriete základňu, vyberiete najmenej strážený vchod, postrieľate stráže, potom postupne vyčistíte jednotlivé budovy a nakoniec zoberiete dokumenty.

V Red Faction si z diaľky pozriete základňu a vyberiete vhodnú stenu, kde si pomocou kladiva a pár údermi vyrobíte vlastný vchod. V rámci úspory času nevyčistíte kasárne ručne, ale zasejete ich pekne výbušninami a zrovnáte so zemnou. Potom nasadnete do ťažobného robota, z dotieravých strážnych veží urobíte pár ton netriedeného šrotu, a pomocou zbrane sa vysporiadate so zvyšným odporom a následne si v pokoji dôjdete pre spisy.
Alebo sa s takto opatrným postupom nebudete trápiť, zoženiete si tank a celú základňu rozjazdíte a rozstrieľate. Potom už len stačí z mixu betónových rujn a krvavej vojenskej kaše vyhrabať hľadané papiere.
Pokročilý deštrukčný model prostredia nazývaný Geo Mod 2.0 vám umožní vybrať si prakticky akékoľvek riešenie.
Pravda, možnosti zničiteľností nie sú neobmedzené: hory len tak nerozrýpete a aj budovy občas nevyzerajú, že sa rúcajú presne podľa fyzikálnych zákonov. Ale ber to čert, stále je to zábava.

Grand Theft Mars

Hra navyše nestavia len na deštrukčnom modeli, ale drží výborne pohromade aj bez neho. Vašou úlohou je postupne oslobodiť šesť vizuálne aj náplňou odlišných sektorov Marsu od vojenskej diktatúry. Máte svoju bezpečnú základňu rebelov, kde môžete dopĺňať muníciu a vylepšovať zbrane a zvyšok sektora naplnený hlavnými aj vedľajšími úlohami. Hlavné misie vás sprevádzajú zaujímavým, avšak nie príliš bohato rozprávaným príbehom, vedľajšie úlohy znižujú vojenskú prítomnosť v sektore a získavajú civilistov na stranu odboja. Či sa dáte len cestou primárnych úloh, je len na vás, avšak bez plnenia vedľajších
misií si neodomknete prístup k ďalším zbraniam. A vedzte, že s takou nano puškou, ktorá odparuje okrem protivníkov i kusy budov, si užijete veľa zábavy. Rovnako ako s jetpackom, ktorý vám ponúkne aj obmedzený čas vo vzduchu. Ak vás zaujíma iná forma dopravy, rovnako ako v GTA si môžete kedykoľvek šlohnúť ľubovoľné vozidlo a je jedno, či to je mikrobus, nákladiak, ťažiarenský robot alebo nepriateľský tank.

Red Faction Guerrilla patrí medzi jedno z veľkých tohtoročných prekvapení. Dajú sa vytknúť rôzne chyby, napríklad malá pestrosť vedľajších misií alebo neustále spawnovanie nepriateľských posíl, a ani grafika vás neposadí okamžite na zadok. Lenže to nič nemení na tom, že Guerrilla dokáže zaujať, prilepiť k ovládačom a výborne pobaviť na celú desiatku hodín.

minimálna konfigurácia

2 GHz Dual Core procesor (Intel Core 2 Duo, AMD Athlon X2),
1 GB RAM, 128 MB RAM na grafickej karte s Shader Model 3.0 (Nvidia GeForce 7600/ATI Radeon X1300),
8 GB na HDD

Na začiatku, vo výcvikovom tábore, vyzerá všetko až príliš pekne. Tvorcovia vás počas desiatich misií nenásilne oboznámia so základným ovládaním vozidiel či spôsobom velenia skupinám a tiež sa jemne pochváli niekoľkými novými funkciami – napríklad záchrannou akciou a odnášením ranených spolubojovníkov. Pri nácviku zoskoku padákom vám prvýkrát spadne čeľusť až niekam k Austrálii. Moment, keď letíte vzduchom, všetko okolo sa rozmazáva a vy sa skutočne cítite, ako by ste padali dole, je nepopsatelným zážitkom.

Pre pár nábojov navyše

ArmA 2 naozaj nie je nadarmo označovaná za jednu z najlepšie vyzerajúcich hier poslednej doby. Keď k tomu pripočítate ohromnú rozlohu spracovaného terénu, budete len krútiť hlavou, ako boli autori schopní niečo takého vytvoriť. Bohužiaľ so sebou krásna grafika nesie aj tienisté stránky, ktorými sú až neuveriteľné hardvérové nároky. Ak si myslíte, že 8800 GT bude stačiť na vyššie detaily a rozlíšenie, tak sa bohužiaľ škaredo pletiete. Ale späť do hry. Na lietadlovej lodi pri pobreží fiktivního štátu Černarus som si vypočul briefing a urobil posledné prípravy pred odletom k zadanému cieľu, ktorým sa ukázala byť dedina, v ktorej strede sa nachádzala rádiokomunikačná stanica. Pri nočnom odlete som si ešte vypočul niekoľko poznámok svojich kolegov v tíme a nafasoval zameriavacie zariadenia pre rakety.

Špeciálne operácie

So zatajeným dychom som sledoval pristátie vrtuľníka na malej mýtince a s rovnakým napätím sa rozbehol k svojmu cieľu. Po dôkladnom preskúmaní dedinky som začal útok a zmasakroval väčšinu nepriateľských hliadok len preto, aby som vzápätí doplatil na vlastnú zbrklost a dopustil, že sa mi jeden z vojakov dostal do chrbta.
Akcia sa v ArmA 2 nesie v duchu simulácie, takže zabudnite na Johna Ramba a radšej otvorte príručku o taktike. Musíte sa naučiť vyčkávať na svoju šancu a potom neomylne udrieť. Boje síce sú niekedy zmätené, ale ak chcete prežiť, musíte sa naučiť orientovať a bojovať ako skutočný vojak.
V prvej misii si nielen užijete prvý kontakt s protivníkmi ovládanými umelou inteligenciou, ale aj niekoľkokrát dostanete na výber, ako sa zachovať. Pritom rozhodnutia nie sú v hre implementované len tak pre radosť; každé vaše slovo znamená iný vývoj príbehu v budúcnosti a iné podmienky pre vašu skupinu. Nakoniec ArmA má sedem možných koncov.

Pred scenáristov musím len povedať, rozhodne odviedli kus práce a dokázali napísať pútavý príbeh, ktorý má hlavu aj pätu. Jediným mínuskom, za ktorý však asi sami autori príbehu nemôžu, sa stala chvíľa, keď mi hra oznámila, že čas sa posunul o týždeň dopredu a všetci začali odkazovať na veci, o ktorých som nič nevedel. V tomto momente som začal mať pocit, že je niečo zle a že autori asi nemali dostatok času na to, aby hru dodelali presne tak, ako chceli. Tento pocit podporuje fakt, že v okamihoch, kedy si hru najviac užívate, vám zábavu niečo pokazí – náhodne môžem vytiahnuť neukončující sa skript v jednej z misií a UI vodičov, ktorý robí problémy udržať sa na ceste. A verte mi, že stretnutie s chybou dokáže spoľahlivo zničiť akúkoľvek atmosféru a zábavu. Smutné je, že čím viac hru hráte, tým viac chýb nachádzate. V súčasnosti ich počet spoľahlivo ničí hrateľnosť, ale ak si počkáte na ich odladenie – ktorého sa celkom určite dočkáte – a súčasne budete chcieť hrať vojenský simulátor, určite si ArmA 2 užijete.

minimálna konfigurácia:
procesor 3 GHz, 1 GB RAM, 256MB grafická karta, 10 GB na HDD

Po arkádovom príbehu vás čaká celkom prekvapivo…. ďalšia arkáda. Za plnenie misií a počty zostrelov totiž dostávate body a za tie si môžete „kúpiť“ nové lietadlá a zbraňové systémy z bohatej ponuky – od starého šrotu Mig-21 až po nablýskanú F-22. Každé lietadlo má navyše v opise atribúty ako rýchlosť, ovládateľnosť, odolnosť. V Need for Speed sa nám tento princíp páčil, ale v simulátore?! Podľa nášho názoru je trochu nešťastný aj nápad použitia mien reálne známych strojov. Len ťažko sa nám totiž chce veriť, že napríklad taký Mig-25 má neobmedzene veľký zásobník palubného guľometu a unesie asi 250 rakiet, ktoré sú navyše univerzálne – vzduch-zem aj vzduch-vzduch. Odhliadnuc od faktu, že toto lietadlo je určené na let vo vysokých rýchlostiach a výškach a súboje tesne pri zemi by určite nezvládlo (stačí si pozrieť tolerované hodnoty preťaženia). Všeobecne veľa lietadiel, ktoré tu nájdete, je určených na trochu iné použitie, než naznačuje hra. Nad ďalšími zvláštnosťami tohto typu však radšej už len mávnime rukou a posaďme sa priamo do kokpitu.

Počas misií môžete prepínať medzi rôznymi pohľadmi (dokonca aj spoza lietadla), my sme si na zachovanie náznaku reality zvolili palubnú dosku aj s prístrojmi. Hneď na úvod musíme povedať, že vaše zobrazovacie orgány budú rozhodne spokojné. Grafika podporuje všemožné vychytávky, spomeňme, že okrem „klasického“ DX10 aj ATI-ovský DX10.1. Modely vyzerajú naozaj perfektne, na vymodelované prostredia boli namapované satelitné snímky GeoEye. Samozrejme, zblízka vidno, že použité pozemné objekty sú veľmi zjednodušené, ostatne ich tu ani nie je veľa. Na druhej strane je toto atraktívne vizuálne divadlo pomerne svižné aj na menej zvučných mašinách. Čo sa týka deja misií, je to vždy dosť podobné. „Prebudíte“ sa už vo vzduchu a po skončení úlohy ste teleportovaní rovno do menu. Pristávanie či vzlet sa teda nekoná a zo svojho slovníka si nadobro môžete vymazať pojmy ako flaps či gears. Zábava pokračuje aj pri lete. Lietadlo drží konštantnú rýchlosť v ľubovoľnom smere letu a efekty ako preťaženie či stall mu vôbec nič nehovoria. O bohatej zbraňovej výbave sme už písali, ešte sme nespomenuli jej vysokú kvalitu. Vystrelená zameraná raketa znamená istý zásah a vy už len sledujete, ako súperovmu lietadlu klesajú hit pointy. Síce je otázne, či bežné lietadlo znesie priamy zásah asi 4 rakiet, než to zabalí, ale to už len tak na okraj. Našťastie váš stroj je ešte o chlp odolnejší a navyše stačí urobiť pár divokých manévrov a súperova raketa vás nemá šancu trafiť. A bez použitia radarových pások alebo svetlíc. Asi by sa mali obrátiť na vášho dodávateľa zbraní. Bez toho by však na bojisku bolo ťažko, keďže nepriatelia vôbec neuznávajú férové počty a pustí sa ich do vás zakaždým celá horda. Ešteže máte poruke svojich kolegov v zbrani, ktorým môžete dávať dovedna až dva pokyny. Pri tejto konštelácii už ani neprekvapí, že bomby s voľným pádom môžete púšťať aj pri lete na boku alebo dokonca aj hore nohami. Ako inak, úplne presne.

Žiaľ, hoci sa v odporúčaniach často objavuje použitie joysticku, ani táto možnosť úplne neuspokojila. Autori totiž zle vyladili veľkosť mŕtvej zóny pri pohybe, a tak aj pri miernych korekciách smeru musíte šklbnúť pákou až do krajnej pozície. Na takéto takmer digitálne ovládanie sa síce dá zvyknúť, ale dobrý pocit z lietania je preč. Ostáva veriť, že najbližší patch to napraví, ako bolo prisľúbené.

Čo sa dá robiť, ako sa vraví, „keď neprší, aspoň kvapká“. Abstinujúci piloti tak nemajú na výber a buď budú naďalej používať staručký Falcon 4.0: Allied Force, alebo si prídu oddýchnuť pri Tom Clancy’s H.A.W.X. Ono je to vlastne veľmi zábavná oddychovka, len nesmiete pri tom uvažovať v intenciách simulácie. Potom sa budete pri hre celkom slušne baviť. A dúfať, že letecké simulátory sa časom preberú zo súčasnej kómy…

Už od dôb Shogun: Total War sa základný princíp hry príliš nezmenil. Ide o kombináciu RTS a Turn based stratégie. Základnom hry je tzv. veľká mapa. Na nej sú vyznačené mestá a regióny. Hráč sa dostáva do roly vodcu národa a jeho úlohou je získať pod svoju zástavu oblasti, ktorých počet je stanovený hrou. Záleží len na ňom, akými prostriedkami dosiahne cieľ, či sa bude orientovať na vojenskú silu, politickú subverziu alebo si ostatných podmaní ekonomickou prevahou. V prípade stretu dvoch nepriateľských armád sa k slovu dostáva RTS časť hry. Hráč v nej musí ukázať, že je nielen dobrý politik, ale aj excelentný taktik. Po rozmiestnení jednotiek na mape a následnom začatí bitky sa rozpúta to pravé peklo na spôsob Total War. Pešiaci pochodujú v ústrety smrti, artilérie strieľajú salvu za salvou, jazda cvála po bojovom poli, rozsievajúc smrť. Jednoducho normálka. Záleží len na vašich schopnostiach, či z napohľad jasnej katastrofy dokážete vykresať hrdinské víťazstvo.

Nie je to inak ani v najnovšom diele, hrdiacom sa názvom Empire. Áno, hádate správne, všetko sa bude točiť okolo budovania Impéria v Európe 18. a 19. storočia, zmietanej vojnami. V dejinách ľudstva azda nebola turbulentnejšia doba ako priemyselná revolúcia. Z Veľkej Británie sa rodilo celosvetové impérium, po Európe sa preháňal Napoleon Bonaparte, v Amerike vznikli z trinástich kolónií Spojené štáty. S rozvojom pušiek a delostrelectva čoraz rýchlejšie klesal význam boja chladnými zbraňami či jazdy. Preč sú časy rytierskej cti a morálky. Motto dňa znie: „Zabiť nepriateľa, pokiaľ možno z diaľky! Čím zákernejšie, tým lepšie.“ Delostrelectvo sa už vôbec nepovažuje za nevyhnutné zlo, zmena munície na kartáčovú môže na krátku vzdialenosť napáchať v nepriateľskom šíku veľké škody a vyvolať paniku. A nám na tvári vyčarovať úsmev.

RTS časť hry sa zasa posúva k dokonalosti: krytie sa za plotmi, možnosť umiestniť jednotky do zákopov či schovať ich do niektorých budov a pripraviť tak útočiacej armáde zážitok a la Stalingrad. Technologický pokrok sa nezastavil ani na bojisku, práve naopak. Zlepšovanie zbraní (bajonety) či celých doktrín výcviku (streľba za pochodu, štvorcová formácia) nemôže nechať chladným nikoho, komu v hrudi tlčie srdce stratéga.

Kameňom úrazu sa zase stala umelá inteligencia. Pre nováčika série môže predstavovať celkom obstojného súpera, ale pre ostatných to nie je nič iné ako trocha otravnejší komár. Nepriateľská U.I. sa bez rozmyslu vrhá do miest s najhustejšou koncentráciou protivníkových vojakov a je schopná pokojne nechať svoje delostrelectvo masakrovať útočiacou jazdou. Staré triky fungujú a celkový zážitok z hry tým mierne upadá. Problém zaniká pri hraní hry pre viacero hráčov.

Najočakávanejšou novinkou nového Total Waru boli bezpochyby námorné bitky. Konečne sa tvorcovia odhodlali vstúpiť na túto zem neoranú. Grafiku možno označiť za naozajstné grafické orgie. Vlajky sa trepocú, námorníci behajú po palube, vo vode sa odráža slnko, kto nevidel, neuverí. Modely lodí sú presné, presnejšie sú azda už len modely ich poškodenia. Kormidlovať plachetnicu je nadmieru zložitá vec, treba brať do úvahy množstvo vecí, ako je smer vetra, smer protivníkovej flotily, smer lode a pri tom všetkom ešte nezabúdať našu plachetnicu natáčať a strieľať. V žiadnom prípade nejde o arkádu v štýle Sid Meier’s Pirates, ale poctivý hardcore Total War.

Veľká mapa sa od ostatných hier zo série odlišuje hlavne tým, že jednotlivé budovy, ako manufaktúry, školy či bane, sú rozmiestnené po celom regióne. Z mesta sa tým stáva viac-menej iba správna jednotka. Zaujímavosť systému je v tom, že odteraz už nestačí mať armádu umiestnenú za hradbami mesta. Nepriateľovi nič neurobí väčšiu radosť ako vyrabovanie miestnej manufaktúry či kostola. Do Total Waru si konečne prekliesnilo cestičku vyvíjanie technológií, ktoré je rozdelené na tri hlavné oblasti – vojenskú, hospodársku a filozofickú. Jednotlivé budovy dovoľujú trénovanie špeciálnych postáv, ako sú kňazi, špióni či džentlmeni, ktorí sa však už nenajímajú za peniaze, ale sú generovaní v určitých časových intervaloch. Diplomacia sa realizuje priamo cez tlačidlo diplomacie, čím sa celý proces značne zjednodušuje. Zaujímavým oživením je vymenovávanie ministrov alebo možnosť zmeny vládneho zriadenia v priebehu kampane.

Okrem tradičnej veľkej kampane si môžete vybrať príbehovú kampaň Cesta k nezávislosti, kde sa vydáte po stopách amerického národa hľadajúceho svoje miesto pod slnkom. Kampaň má niekoľko častí a umožní vám sledovať britsko-francúzsky konflikt či americkú vojnu za nezávislosť. Zvuky sú tradične na vysokej úrovni, hudba je primeraná, nevtieravá a dodáva vašim víťazstvám či porážkam správne podfarbenie. To isté platí pre grafiku. Tá patrila už od začiatkov Total Waru k tomu najlepšiemu, čo mohli stratégie ponúknuť. Inak to nie je ani teraz. Verné pohyby postáv zabezpečuje motion-capturing, vaši vojaci už nevyzerajú, akoby ich jedna mater mala, a textúry sú zase o chlp lepšie, jednoducho všetko je presne také, ako má byť. Menšou škvrnou na inak čistom štíte sa ukazuje nie veľmi dokonalá optimalizácia, čo sa odráža hlavne v dlhých časoch načítavania.

O Empire: Total War by sa toho dalo napísať ešte veľa. Ide o najkomplexnejšiu stratégiu, akú si možno aktuálne zaobstarať. A keď jej odpustíte niekoľko menších bugov, odmenou vám bude veľa hodín strávených na bojisku novovekej Európy.

Ovládanie hlasom bolo veľmi zábavné. Program rozpoznával povely presne a rýchlo, takže sa naozaj dá plne spoľahnúť len na mikrofón a slúchadlá. Hra Tom Clancy‘s EndWar prichádza po dlhej dobe so skutočnými inovatívnymi prvkami v ovládaní a aj samotnom hraní strategických hier.

Samotné preteky si vyberáte pri križovatkách a výhry v nich vám zabezpečujú nielen kariérny postup, ale hlavne nové autá a ďalšie, pred tým neprístupné preteky. Klasickou disciplínou sú preteky z bodu A do bodu B, ktorý je ale sťažený tým, že nemáte presne vymedzenú trasu a do cieľa sa tak môžete dostať aj poriadnou okľukou. V tomto prípade sa vám hodia natrénované hodiny bezcieľneho jazdenia, nakoľko sa jazdí len podľa mapy a na odklonenie sa od optimálnej trasy stačí okamih nepozornosti. Pre nás sa však stal najzábavnejším mód, kde sa musí dosiahnuť určitý počet „odstavených“ oponentov. Tí sa najlepšie „odstavujú“ vytlačením o nejakú veľmi, ale veľmi pevnú prekážku, ktorá pred rútiacim sa autom proste neuhne. Následná spomalená ukážka totálneho rozsekania auta je úžasná a pokrútený plech vám pridá do tela ďalšiu dávku adrenalínu. Zábavný je aj mód predvádzania kaskadérskych kúskov, ktorý si však vyžaduje priam dokonalú znalosť celého mesta.

Pri arkádových pretekoch sa mnohokrát nadáva na nereálny jazdný model. Burnout Paradise je však svetlou výnimkou a ponúka skvelú vyváženosť, dynamiku a totálnu akciu. Autá sa nesprávajú nijak tragicky a po celú dobu sú plne pod kontrolou. Veľmi dobre je spracovaná vysoká rýchlosť, pri ktorej je vyhýbanie sa v bežnej cestnej premávke skutočne adrenalínovým zážitkom, hlavne keď za tesné minutia zbierate drahocenné nitro. Grafi cká stránka hry je zvládnutá veľmi dobre – pri maximálnych detailoch je pôžitok z besnenia na cestách špičkový a k slabším zostavám je hra zase veľmi milá. Zaujímavosťou je podpora hrania až na troch monitoroch súčasne, čo však využije len málokto.

Burnout Paradise: The Ultimate Box tak prináša šťavnatú porciu zábavy, ktorá je oproti svojej konzolovej verzii rozšírená o množstvo pretekov, reálne počasie a okrem áut tu nájdete aj motorky. Jediným mínusom sa nám tak zdalo menu hry, ktoré je riešené skutočne nešťastne a prvotné hľadanie východu z hry skončilo pri fungujúcej kombinácii ALT+F4. Burnout Paradise: The Ultimate Box určite zaujme všetkých hráčov hľadajúcich odreagovanie sa. Ak sa vám navyše páčia podobne deštruktívne preteky série Flatout, budete z hrania vyslovene nadšení. Čaro z postupného objavovania mesta len tak rýchlo nevyprchá a budete urputne hľadať každú skratku a kvôli poslednému nerozbitému bilboardu budete ochotní položiť aj váš virtuálny život.