ArmA 2
Nie je veľa hier, ktoré by sa mohli chváliť reálnou balistickou krivkou alebo simuláciou života v dedinkách a migráciou diviakov na rozlohe 225 km2. Obrovský zmysel pre detail a snaha zahrnúť do simulátora vojny všetko podstatné aj nepodstatné si už samo o sebe žiada poklonu, a ak sa navyše všetko povedie, ako má, mnoho hráčov si už nemusí nikdy v živote kupovať ďalšie hry. Ale vždy je tu nejaké ale.
Na začiatku, vo výcvikovom tábore, vyzerá všetko až príliš pekne. Tvorcovia vás počas desiatich misií nenásilne oboznámia so základným ovládaním vozidiel či spôsobom velenia skupinám a tiež sa jemne pochváli niekoľkými novými funkciami – napríklad záchrannou akciou a odnášením ranených spolubojovníkov. Pri nácviku zoskoku padákom vám prvýkrát spadne čeľusť až niekam k Austrálii. Moment, keď letíte vzduchom, všetko okolo sa rozmazáva a vy sa skutočne cítite, ako by ste padali dole, je nepopsatelným zážitkom.
Pre pár nábojov navyše
ArmA 2 naozaj nie je nadarmo označovaná za jednu z najlepšie vyzerajúcich hier poslednej doby. Keď k tomu pripočítate ohromnú rozlohu spracovaného terénu, budete len krútiť hlavou, ako boli autori schopní niečo takého vytvoriť. Bohužiaľ so sebou krásna grafika nesie aj tienisté stránky, ktorými sú až neuveriteľné hardvérové nároky. Ak si myslíte, že 8800 GT bude stačiť na vyššie detaily a rozlíšenie, tak sa bohužiaľ škaredo pletiete. Ale späť do hry. Na lietadlovej lodi pri pobreží fiktivního štátu Černarus som si vypočul briefing a urobil posledné prípravy pred odletom k zadanému cieľu, ktorým sa ukázala byť dedina, v ktorej strede sa nachádzala rádiokomunikačná stanica. Pri nočnom odlete som si ešte vypočul niekoľko poznámok svojich kolegov v tíme a nafasoval zameriavacie zariadenia pre rakety.
Špeciálne operácie
So zatajeným dychom som sledoval pristátie vrtuľníka na malej mýtince a s rovnakým napätím sa rozbehol k svojmu cieľu. Po dôkladnom preskúmaní dedinky som začal útok a zmasakroval väčšinu nepriateľských hliadok len preto, aby som vzápätí doplatil na vlastnú zbrklost a dopustil, že sa mi jeden z vojakov dostal do chrbta.
Akcia sa v ArmA 2 nesie v duchu simulácie, takže zabudnite na Johna Ramba a radšej otvorte príručku o taktike. Musíte sa naučiť vyčkávať na svoju šancu a potom neomylne udrieť. Boje síce sú niekedy zmätené, ale ak chcete prežiť, musíte sa naučiť orientovať a bojovať ako skutočný vojak.
V prvej misii si nielen užijete prvý kontakt s protivníkmi ovládanými umelou inteligenciou, ale aj niekoľkokrát dostanete na výber, ako sa zachovať. Pritom rozhodnutia nie sú v hre implementované len tak pre radosť; každé vaše slovo znamená iný vývoj príbehu v budúcnosti a iné podmienky pre vašu skupinu. Nakoniec ArmA má sedem možných koncov.
Pred scenáristov musím len povedať, rozhodne odviedli kus práce a dokázali napísať pútavý príbeh, ktorý má hlavu aj pätu. Jediným mínuskom, za ktorý však asi sami autori príbehu nemôžu, sa stala chvíľa, keď mi hra oznámila, že čas sa posunul o týždeň dopredu a všetci začali odkazovať na veci, o ktorých som nič nevedel. V tomto momente som začal mať pocit, že je niečo zle a že autori asi nemali dostatok času na to, aby hru dodelali presne tak, ako chceli. Tento pocit podporuje fakt, že v okamihoch, kedy si hru najviac užívate, vám zábavu niečo pokazí – náhodne môžem vytiahnuť neukončující sa skript v jednej z misií a UI vodičov, ktorý robí problémy udržať sa na ceste. A verte mi, že stretnutie s chybou dokáže spoľahlivo zničiť akúkoľvek atmosféru a zábavu. Smutné je, že čím viac hru hráte, tým viac chýb nachádzate. V súčasnosti ich počet spoľahlivo ničí hrateľnosť, ale ak si počkáte na ich odladenie – ktorého sa celkom určite dočkáte – a súčasne budete chcieť hrať vojenský simulátor, určite si ArmA 2 užijete.
minimálna konfigurácia:
procesor 3 GHz, 1 GB RAM, 256MB grafická karta, 10 GB na HDD